Radosť z dvoch čiarok na tehotenskom teste som si užívala asi dva týždne. Potom sa ohlásili tehotenské nevoľnosti. Hoci som dúfala, že budem patriť medzi tie šťastné, ktorým sa vracanie vyhne, nestalo sa. V jeden večer sme išli s manželom spať, ale ja som sa o hodinu zobudila a vracala. O ďalšiu hodinu som vracala zas, potom zas a potom zas....o piatej ráno, keď som v sebe už nedokázala udržať ani lyžičku čaju som pochopila, že je zle. S manželom a vedierkom na vracanie sme vyrazili na pohotovosť.
Nečakala som to, ale v nemocnici si ma nechali na dva dni na pozorovanie. A hoci som po prijatí už vôbec nezvaracala, z dvoch dní bol nakoniec týždeň. čakalo sa totiž na akciu srdiečka. Tu som na sone prvýkrát videla naše maličké. Vyzeralo iba ako červíček a celé sa trepotalo v rytme malinkého srdiečka.
Pobyt v nemocnici nebol vôbec príjemný. Dostala som 6 infúzií. Jedlo bolo nejedlé a celé tri dni som bola na izbe sama. Neskôr ku mne prišla spolubývajúca s krvácaním, ktoré sa lekárom napriek injekciám a liekom nedarilo zastaviť a dokonca netušili odkiaľ sa berie(!!!) Spolubývajúcej mi bolo strašne ľúto a mrzelo ma, že nie som ten typ človeka, ktorý by vedel povedať druhému tie správne veci, aby mu trošku uľavilo na duši. Tak som sa snažila aspoň rozptyľovať čierne myšlienky. Doteraz ma mrzí, že som si nepopýtala číslo a netuším ako to s mojou milou nemocničnou kolegynkou nakoniec dopadlo, ale dúfam, že dobre napriek pesimizmu lekárov.
Z nemocnice ma na siedmy deň konečne pustili. To som však netušila, že tá naozajstná zaťažkávacia skúška ešte len príde.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára